Dobrý večer. Zaujímate sa o politiku?
Ani moc nie.
Ale viete, že Fico vyhral voľby?
Hej.
A on má teraz, zostaviť vládu, dnes večer, že?
Neviem.
Ale viete, že má zostaviť vládu? Viete že?
Viem.
A viete, že je sním aj ....mm... ten.... Slota..
Viem.
...Mečiar...
Viem.
...a Dzurindova dcéra.
(so strašným, nemaskovateľným úškrnom) Tááák to neviem.
Som čítal dneska v Novom Čase, poznáte Nový Čas, že?
Hej.
A on má dnes o pol noci vládu, viete že?
Neviem.
S Mečiarom, viete že?
Viem.
A so Slotom, viete že?
Viem. (milý ujo, ale nezacyklil sa tak trošku?)
Dnes večer.
Neviem.
Ale viete, že má, že?
Viem.
Ale on už nemá veľa času. Viete že?
Ne...
Ruksak mi začal tancovať. Asi mobil vibruje a dožaduje sa zdvihnutia. Dávam dole ruksak z pleca a otáčam sa čelom k nemu. Vo vonkajšom vrecku, na moje veľké prekvapenie, nenachádzam mobil ale ruku asi 11 ročného chalana, ktorá celkom iste hľadala dve stokorunové bankovky zložené na tak blbom mieste.
Čo chceš?
Som celkom zrúkol a škaredo sa na neho pozrel. Niečo nezrozumiteľne posplietal a rýchlym krokom zašiel za stánok. Bankovky som schoval, ruksak späť na chrbát a odpovedať na položenú otázku. Lenže do tohto momentu sympatického uja, nieto. Aj s chlapcom si vykračovali smer preč a rýchlo.
95 prichádza a ja odchádzam. Na ďalšej zástavke pristupuje známa mladá tvár, ktorá po očnom kontakte ide na druhý koniec autobusu, aby hneď na nasledujúcej zastavke vystúpila.
Adios (ticho mu vravím cez okno autobusu a vraciam sa k rozčítanému článku)
Fico? Ešte že o ňom moc neviem, mohlo ma to výjsť draho.
Dobre naladený stojím s ruksakom na chrbtre na Hrobákovej, opretý o zatvorený novinový stánok a čakám na 95. Nečakám sám. Uja v modrom tričku a béžovej baretke značky REJOICE flowers manufactory!, ktorá zakrývala šedivé vlasy, nebavilo čakať len tak samého a tak hľadal niekoho do debaty. Po krátkom konkurze som bol vybraný, a tak si to namieril rovno ku mne a spustil.